Hoci sa Ústavný súd Slovenskej republiky venuje problematike trov konania pomerne okrajovo, vo svojom nedávnom náleze (I.ÚS 624/2022) sa s definitívnou platnosťou vyjadril k povinnosti všeobecných súdov vyčísliť trovy konania, ktoré vyplývajú zo súdneho spisu.
Už od roku 2016 platí, že strana v konaní, ktorej súd prizná trovy konania, nie je povinná trovy konania, ktoré jej vyplývajú zo súdneho spisu, sama vyčíslovať; napriek tomu to súdy často nie úplne rešpektovali.
V prejednávanom prípade okresný súd odmietol nášmu klient priznať trovy konania s odôvodnením, že si ich sám nevyčíslil, a to napriek tomu, že klient neuplatnil v konaní žiadne iné trovy ako tie, ktoré priamo vyplývali zo súdneho spisu a okresnému súdu tak boli známe a nebola o nich pochybnosť. Ako právni zástupcovia sťažovateľa sme argumentovali, že v zmysle výkladu príslušných ustanovení slovenského Civilného sporového poriadku, je povinnosťou práve všeobecných súdov vyčísliť všetky trovy konania, ktoré sú im známe na základe súdneho spisu bez potreby akejkoľvek procesnej aktivity sporových strán.
Ústavný súd sa s našim právnym názorom stotožnil a s definitívou ustálil, že o trovách konania, na ktoré si strana uplatňuje nárok a o ktorých majú všeobecné súdy vedomosť (teda vyplývajú zo súdneho spisu), majú súdy rozhodovať z úradnej povinnosti; to znamená, že ich vyčíslenie zo strany sporových strán nie je podmienkou ich priznania. Odlišnou situáciou sú len trovy konania, ktoré nevyplývajú zo súdneho spisu (a teda ich výšku všeobecné súdy nedokážu určiť), kedy je ich vyčíslenie ponechané na aktivitu sporových strán.
